Imunita. Toľko o nej počujeme, ale poznáme ju?

Imunitný systém človeka zabezpečuje obranu ľudského organizmu pred rôznymi parazitickými organizmami (baktérie, vírusy, huby, parazitické červy a prvoky, atď.). Imunitná reakcia je reakcia organizmu na prítomnosť antigénu - chemická alebo teliesková štruktúra vyvolávajúca imunitnú reakciu. Môže ním byť cudzorodý patogén, alebo aj bunky vlastného organizmu, ako je tomu pri niektorých autoimunitných ochoreniach. Imunitu môžeme deliť jednak podľa doby nástupu a špecifickosti (špecifická x nešpecifická imunita) a hlavného mechanizmu (protilátková x bunková imunita). Bunkovú zložku imunity tvoria biele krvinky - čiže leukocyty. Priemerné množstvo leukocytov dospelého človeka je 4 - 9.109 / l krvi a to u oboch pohlaví. Zvýšený počet môže signalizovať infekčné ochorenie.   

Protilátkovú zložku imunity zaisťujú
protilátky - imunoglobulíny.
Ak hovoríme o imunitnom systéme, nesmieme zabudnúť na lymfatické tkanivá a orgány, ktoré vytvárajú s leukocytmi a protilátkami komplexný - funkčný celok. Ako primárne lymfatické orgány označujeme také, v ktorých dochádza ku vzniku a vývoju bielych krviniek - u človeka ide o kostnú dreň a týmus. Sekundárne lymfatické orgány (lymfatické uzliny, krčné a nosné mandle, slezina alebo lymfatická tkanivo čriev a žalúdka) sú lokalizované rôzne po tele a slúžia ako "strážna stanica" - pretože nimi preteká lymfa (lymfatické uzliny) respektíve krv (v prípade sleziny) - možné patogény sú tak priamo vystavené účinkom buniek špecifickej aj nešpecifickej imunity, ktoré tvoria prevažnú časť hmoty týchto orgánov.

Nešpecifická imunita
Ide o imunitu neadaptivnu, vrodenú a jej mechanizmy môžu byť v prípade infekcie použité okamžite. Ide predovšetkým o rôzne mechanické zábrany (pokožka, riasinky v nose), imunitu slizníc (hlien, prítomnosť symbiotických baktérií), zvyšovanie telesnej teploty (pyrogény), prítomnosť baktericídnych látok v niektorých telesných tekutinách (slzy, sliny, žalúdočná šťava - HCl), aktivácia komplementu (skupina proteínov z krvného séra) a predovšetkým schopnosť fagocytózy (pohlcovanie cudzorodých častíc) niektorých bielych krviniek (makrofágy a neutrofilné granulocyty).

Špecifická imunita
Táto časť imunitného systému je zabezpečovaná lymfocytmi, ktoré delíme na dve skupiny - a to síce B-lymfocyty a T-lymfocyty. Špecifická imunita nastupuje neskôr ako imunita nešpecifická. Špecifická sa jej hovorí preto, lebo bunky špecifickej imunity špecificky rozoznávajú antigény, ktoré nie sú telu vlastné. Rýchlosť a efektívnosť špecifickej imunity je (na rozdiel od nešpecifickej imunity) závislá na tom, koľký raz sa imunitný systém s konkrétnym antigénom stretáva.

Primárna a sekundárna imunitná odpoveď
Primárna imunitná odpoveď nastáva, keď sa organizmus stretáva s konkrétnym antigénom prvýkrát. Po prekonanej infekcii však v organizme ostávajú pamäťové bunky (diferencujú sa z B aj T-lymfocytov). Preto je pri opakovanej infekcii tým istým antigénom potrebný kratší čas na rozvinutie plnohodnotnej imunitnej odpovede, pretože imunitný systém "má náskok". Tento fakt sa využíva pri aktívnej imunizácii, ktorú dosahujeme očkovaním, čiže očkovaním (ako aktívna imunizácia sa tiež označuje prekonanie príslušnej choroby). Princíp vakcinácie je založený na podaní látky s mŕtvym alebo oslabeným mikroorganizmom (alebo len jeho častí), na ktorú organizmus odpovie imunitnou reakciou, pri ktorej dôjde ku vzniku protilátok a oných pamäťových buniek. Dôležitými predpokladmi pre vakcíny je fakt, že ich podanie nesmie spôsobiť ochorenie, ale zároveň podaná látka musí byť dostatočne tzv. imunogénna, aby sa protilátky a pamäťové bunky vôbec vytvorili.